U druhej babky, ktorá moc nepiekla, zas voňal drevený nábytok z prvej republiky a tú vôňu lesa mala priamo cez okno. Plus vôňu bieleho peria, žltých ruží a oranžového slnka za koncom dediny. Proste život.
Len aby bolo. Niečo na prekrytie prázdneho vzduchu. Alebo aký smrad sa tým prekrýva? Chýbajúca blízkosť v rodinách. Čo nechceme priznať? Skutočné prázdno v domoch.
Mamy možno majú pocit, že tým vytvárajú domov, kde sa bude každý rád vracať. Aj keď celý deň doma nikto nie je, tými osviežovačmi si napĺňame byt. Vyčarujeme vôňu domova. Aspoň tak som počula v reklamách.
Sú aj také typy, čo zaznamenajú pohyb a vôňu potom uvoľnia až za pol hodinu. Takže viete, že pred chvíľou bol niekto v byte, ale minuli ste sa. Niektoré zas vyzerajú ako kameň, soška. Akože sa stratia, splynú s ostatnými nepotrebnosťami na poličke a tvária sa, že život ide ďalej. Nevidím ich, ale cítim, a tak ma z nich bolí hlava. Tá ma bolí aj z ľudí, ktorí sa správajú ako osviežovače. Strácajú sa, tvária sa na niečo iné, postupne vyprchá ich náplň.
Zdá sa mi, že toho máme v domoch veľa. Veľa veľa materiálnych blbostí.
